„Naši predkovia kedysi zvádzali boj o potraviny. My dnes vedieme nezmyselnú vojnu o názory na ne. Pravda existuje a my ju všetci poznáme. Len treba začať používať zdravý rozum. A toho je dnes ako šafranu,“ hovorí MUDr. Igor Bukovský v reštaurácii Hotela Sv. Ludmila presne v okamihu, keď mu po prednáške a autogramiáde pristáva na stole šafranové rizoto.
Po viac ako hodine pred auditóriom, ktoré jeho prednášku prerušovalo početnými otázkami, hovorí pokojne a rozvážne. Tón jeho hlasu sa nemení ani vtedy, keď pomenúva problém. Zdá sa, že verí v Boha a univerzálnu spravodlivosť. A napriek tomu, že vo svojom odbore je u nás uznávanou autoritou, je z jeho prejavu cítiť neuveriteľné množstvo poznania a ľudskej pokory.
Pri vstupe do hotela vítal návštevníkov banner so sloganom „Jesť zdravo je ľahké“. Keď som potom videla, akú návštevnosť malo podujatie, napadlo mi, že to možno až také jednoduché nebude, keď kvôli tomu treba chodiť na prednášky…
(smiech) Ja si myslím, že je to tým, že ľudia sú trochu dezorientovaní a prišli preto, aby sa dozvedeli, ako si môžu niektoré veci v živote zjednodušiť.
Prekvapilo ma, že mnohé otázky, ktoré počas prednášky z auditória odzneli, sú vo svojej podstate dosť elementárne a odpovede na ne už dávno poznáme. Neunavuje vás to?
Vôbec. Niektoré z nich sú možno triviálne, ale pravda je, že sme tu dnes hovorili aj o veciach, o ktorých sme pred dvadsiatimi šiestimi rokmi ešte nevedeli. Napríklad o úlohe mikrobiómu pri imunitných, autoimunitných a alergických ochoreniach, alebo o význame prirodzených potravín, ovocných či zeleninových fytochemikáliách a podobne. Skutočnosť, že sa niektoré otázky opakujú, svedčí o dvoch veciach. Na jednej strane o tom, že sa prebúdza záujem o zdravú výživu u ľudí, ktorí ju doteraz neriešili a pýtajú sa teda aj na to, čo už je niektorým notoricky známe. Na druhej strane to tiež svedčí o tom, že informačný chaos, v ktorom žijeme, nám dnes nedáva jednodznačné odpovede na najjednoduchšie otázky bez toho, že by sme mali nejaké pochybnosti.
Keď hovoríme o informačnom chaose, máme tým na mysli módne trendy, ktoré komunikujú stále nové a zaručene zdravé potraviny?
Áno, určite aj toto je súčasť informačného chaosu. Trendy sa tu objavia, vyskočia a zase zmiznú. A my im krátkodobo podľahneme. Dnes si všetci myslíme, aký je kokosový olej zdravý, div že sa ním neimpregnujeme od hlavy po päty. Ak o funguje niekde v Ázii, musí to predsa fungovať aj u nás! A viete čo? Nefunguje. Kokosový olej upcháva póry pokožky a nie je to ani vhodná alternatíva na vyprážanie. Mimochodom, nič také ako „zdravé vyprážanie“ neexistuje. Vyprážané a zdravá výživa jednoducho nejdú dokopy. Informačný chaos má dnes rôzne podoby. Začína často v našom blízkom okolí. Fíha, z čoho si tak schudla? No držím ti jednu novú… Potom sa to dostane niekde na sociálne siete, na blog a podobné informačné kanály. Ani netušíme ako a rodí sa nová forma spoločenskej neurózy.
V poslednom čase je dosť „populárna“ histamínová intolerancia. Tiež ju považujete za nejakú formu spoločenskej neurózy?
Histamínová intolerancia je jedna z tých moderných diagnóz, ktorá, podľa mňa, svedčí o tom, že sa máme až príliš dobre. Máme sa až tak dobre, že vo vzťahu k svojmu zdraviu riešime blbosti, ktoré ľudia pred tridsiatimi rokmi, nehovoriac o vojnovom a povojnovom období možno síce mali dôvod riešiť, ale nemali na to žiadnu kapacitu. Nebol čas a energia riešiť koprivku, vyrážku alebo nafukovanie. S tým sa proste muselo žiť. Každé historické obdobie má svoje neurotické diagnózy a modely v správaní ľudí. A histamínová intolerancia je dnes jednou z nich. Áno, sú ľudia, ktorí túto diagnózu skutočne majú, ale rozhodne nie až toľkí, koľkí si ju dali sami.
Ako ste k zdravej výžive dospeli Vy?
V šiestom ročníku na Lekárskej fakulte sme mali prednášky na interne a prednášajúci hovoril o význame vlákniny. Dodnes presne neviem, prečo sa to stalo, ale keď som prišiel domov, oznámil som svojej, dnes už bývalej manželke, že som rozhodnutý stať sa vegetariánom. Blbé bolo, že sme práve vtedy mali na večeru párky. Bývali sme v prenajatej garsónke bez chladničky, takže sme doma mali iba to, čo sa práve kúpilo a bolo určené na okamžitú konzumáciu. Z úcty k jedlu som tie párky zjedol, potom sme si sadli, vysvetlil som jej, čo chcem urobiť a aké mám k tomu dôvody, a ona povedala, okej, nemá zmysel variť dvojmo, sme v tom spolu. Predstavte si ten škandál, keď sme naše rozhodnutie už nikdy viac nejesť maďarský guláš tlmočili svokre v Štúrove… Hanba na sto dedín! (smiech).
Je možné, že to, čo rozhoduje o tom, ako budeme a nebudeme jesť je nejakým spôsobom ukotvené v našej DNA?
Nie. Stravovacie návyky ani inklináciu k určitým potravinám nededíme. Keď si DNA každej svojej bunky predstavíte ako krajčírsky meter, bude informácia a sekvencia, ktorá bezprostredne riadi váš organizmus predstavovať asi iba tri centimetre. Čo je tých zvyšných 97 centimetrov? Donedávna sa tvrdilo, že je to tzv. „junk DNA pozbieraný evolúciou“. Dnes vieme, že to tak nie je. Viac ako polovica z tejto sekvencie sú totiž informácie, ktoré sú nadriadené našej vlastnej genetike. Hovoríme o riadiacom kóde, ktorý dokáže aktivovať alebo, naopak, nechať spať gény, ktoré nám môžu pôsobiť zdravotné problémy. Na tento riadiaci kód má vplyv to, čo jem, čo nejem, ako dlho spím alebo nespím, či športujem alebo beriem drogy a podobne. Predstavte si, že obaja máme v sebe gén pre rakovinu hrubého čreva. Prečo ja ju nedostanem a vy možno áno? Lebo epigenetika. Lebo tým „centimetrom“ svojho riadiaceho kódu som odovzdával prostredníctvom jedla informácie, ktoré rakovinový gén neaktivovali. Naopak, ak sa vy budete systematicky kŕmiť údeninami, je oveľa väčšia pravdepodobnosť, že si ten rakovinový gén nakoniec zapnete.
Psychosomatika tvrdí, že každá choroba začína v hlave. Vy tvrdíte, že môže súvisieť so zlým stravovaním. Kde je teda pravda?
Je veľmi veľa diagnóz, ktoré sa začínajú zlým stravovaním. Je veľmi veľa diagnóz, pri ktorých sa nezdravé stravovanie podieľa na spustení alebo rozvoji choroby, je veľmi veľa diagnóz, kde sa dá stravou podporiť liečba a kde sa upravením stravy môžeme chorobám vyhnúť úplne. Áno, psychosomatické ochorenia sú dávno známe a časté, ale ako lekár a človek nemôžem súhlasiť s tým, že všetky choroby začínajú v hlave. Ako by mohla nejaká myšlienka spustiť napríklad rakovinu mozgu u dvojročného dieťaťa? Ako by si polročné dieťa, ktoré umrie na zlyhanie obličky mohlo navodiť v hlave takýto deštruktívny stav? Bolo by to strašne nespravodlivé. Nemyslím si, že ľudský svet je spravodlivý. Ale toto by už bolo naozaj príliš kruté…
Aký typ klientov vás vyhľadáva? Tí, ktorí majú problém s nadváhou, alebo tí, ktorí jednoducho chcú žiť zdravšie?
Mali sme obdobie, kedy nás klienti vyhľadávali najmä kvôli redukcii hmotnosti. Úprimne? Som rád, že toto obdobie je za nami. Nie kvôli ľuďom. Ľudská dôvera v naše služby je pre mňa kľúčová. Skôr som sa obával, či takáto monotematickosť mojej klientely neovplyvní kvalitu mojej práce. Písal som práve knihu Plán B, keď som svojej americkej mame Kláre hovoril, že keď ju vytlačíme, prestanem brať klientov s nadváhou a obezitou a napíšem knihu o zdravom čreve. Pani Klára je emigrantka zo 68-ho, ktorú poznám už 26 rokov. Hovorieva: „Ak chceš Boha rozosmiať, povedz mu o svojich plánoch.“ Skutočnosť je však taká, že 60-70% našej klientely dnes tvoria ľudia s tráviacimi problémami, ale aj športovci alebo tí, ktorí sú zdraví a zdravými chcú aj zostať. A ja som za to strašne vďačný. Lebo aj vďaka tomu neustále vedomostne rastiem.
Prevádzkujete Ambulanciu klinickej výživy, keď k tomu prirátame 13 publikovaných kníh, z ktorých sa predal takmer milión výtlačkov a prvú knižnú publikáciu v Amerike… tomuto sa musí predsa hovoriť úspech, či?
Ak to na definíciu úspechu stačí, tak potom zrejme áno. Ja osobne však za najväčší úspech považujem to, že dnes môžem pracovať s ľuďmi, ktorí o to stoja. A najväčším emočným, duševným aj profesionálnym ocenením je pra mňa to, keď si prečítam, že niekto, komu som dlhé roky liezol na nervy, si prečítal moju knihu a svoj názor na mňa a obsah mojich kníh zmenil. A ešte: Muž je úspešný podľa mňa vtedy, keď chodí spať spokojný a vstáva nedočkavý. V tomto zmysle mi k úspechu ešte stále niečo chýba. Rodina.
Je zvláštne, že pokiaľ ide o názory na stravovanie, sú ľudia schopní ísť až do osobného konfliktu, aby si obhájili svoje pozície. Vás nedávno na internete vyzývali, aby ste odstúpili…
(smiech). Áno a veľmi ma to pobavilo. Štandardne sa vie, že zástancovia, napríklad, Paleo, Ketózy a rôzni šarlatáni či predavači „zázrakov“ nie sú mojimi fanúšikmi. Výzva „Bukovský, odstúp!“, ktorú mi adresoval nejaký kondičný tréner a samozvaný expert na výživu len dokazuje, že jej iniciátor absolútne netuší, ako tento svet funguje. Ja predsa nie som volený zástupca ani som nebol menovaný do žiadnej funkcie. Svoju pozíciu a dôveru u ľudí som si dvadsaťšesť rokov tvrdo a trpezlivo budoval. Šachovnica v oblasti výživy je však už tak preplnená, že ak sa tam ešte nejako chcete vmanévrovať, musíte zaujať. Bez ohľadu na to či hovoríte pravdu, alebo bludy. A v takýchto prípadoch už si pred ústa nekladiem servítky. Tie už mi začínajú dochádzať. Šetrím si ich na vhodnejšie príležitosti. Bludy a klamstvá už pomenúvam priamo a otvorene. Udivuje ma, že v tomto viac nezasahuje štát. Nie som zástancom silného štátu, ale keď si uvedomíme, že dnes vlastne na internete či osobne môže o zdraví robiť poradenstvo ktokoľvek, nechápem, že to štát dovolí. Prikazuje nám dnes už pomaly aj to, ako máme splachovať, koľko vody môžeme minúť, akými žiarovkami budeme svietiť… Lebo životné prostredie. Ale keď ide o zdravie jednotlivca, to už dáva ruky preč. A sme späť pri informačnom chaose… Ľudia by jednoducho mali vždy vedieť, komu môžu veriť. A na to treba stanoviť minimálny stupeň odbornej kvalifikácie.
Rozhovory zvyknete končiť slovami „Srdce ani duša sa nemusia váľať v blate,“ čo znamenajú?
Žijeme v dobe, kedy strácame pevnú pôdu pod nohami. Žijeme v dobe totálnej krízy dôvery v autority, informácie aj expertízu. Až príliš veľa ľudí stráca dnes dôveru v pravdu, zákon, právo a v to, že má zmysel robiť dobré veci. Správame sa k sebe čoraz horšie, strácame ostatných zo svojho zorného poľa a životnej dráhy a vidíme len seba. Toto sú veci, ktoré mňa osobne hlboko trápia. A preto mám niekedy chuť povedať, že nech sa tam vonku deje čokoľvek, naše telo, srdce a duša sa nemusia váľať v tom blate. Padáme všetci. Ale vstávame len niektorí. Pridáte sa?
Autor: Marcela Heglasová
Foto: Igor Vraňuch